Prečo ľudia siahajú po starom nábytku
Hosťkou rozhovoru bola odborníčka, ktorá sa venuje dizajnu a reštaurovaniu starožitností. Podľa nej býva prvým podnetom vzťah k spomienkam po starých a prastarých rodičoch, až potom prichádza samotné reštaurovanie.
Moderné materiály ako betón, oceľ alebo sklo podľa nej fungujú dobre, ale samy osebe neprinesú do bývania to, čo nazýva starou dušou a rodinným teplom. To treba do interiéru priniesť zvonku, či už ide o zdedený kus, alebo o vec, ktorá človeka osloví neskôr.
Ako príklad uviedla klienta, ktorý si postavil dom z kvalitných moderných materiálov. Jeho deti však chodili za babkou do vedľajších miestností k starým ošúchaným kreslám, lebo sa v nových materiáloch necítili doma. Majiteľ si potom sám vypýtal niekoľko starých kusov. Odborníčka doplnila, že zreštaurovanej veci si všimnú ako prvé práve deti a zvieratá.
Ako si vybrať kus, ktorý do interiéru naozaj sadne
Ponúkajú sa dve cesty. Buď človek hľadá rodinné poklady, ktoré v dobrom stave stačí zľahka ošetriť, alebo si cielene vyberá kus na reštaurovanie. V druhom prípade je namieste premyslieť si, aký dizajnový zámer doma je a čo sa k existujúcemu nábytku hodí.
Kombinácia ultramoderného so starým podľa odborníčky funguje, výber je však veľmi individuálny. Niekomu sadne kus z bruselskej éry, ktorý sa ešte ani nepovažuje za starožitnosť, lebo nemá sto rokov. Inému sadne secesia, art deco alebo kubizmus.
Najdôležitejšie je dobre sa informovať. Pozrieť si čo najviac materiálov a vizualizácií a overiť si, či vec, ktorá sa páči na obrazovke, bude fungovať aj v konkrétnom interiéri. Prvý dojem býva dobrým vodidlom, ale konečná realizácia sa od počiatočnej predstavy často líši.
Zdravé drevo je podmienka
Prvé kritérium je jednoduché: kus sa musí páčiť a hodiť do interiéru. Druhé je technické a bez neho to nejde. Drevo musí byť zdravé, teda suché a bez plesne. Vek sám osebe prekážkou nie je, odborníčka spomenula stoličky z napoleonského obdobia aj kusy staré dvesto až tristo rokov.
Drobné dierky po červotočovi sú prijateľné, kým sú v normálnej miere a dajú sa zvládnuť príslušnými prípravkami. Problém nastáva, keď sa drevo začína droliť alebo nedrží tvar. Pozor si treba dať aj na kusy, ktoré ležali vonku na záhrade.
Druhá vec je, či je kus intaktný, teda či nebol v minulosti výrazne prešróbovaný alebo prerábaný. Aj takéto veci sa dajú opraviť, ale ide už o väčšie zásahy a výsledok nemusí zodpovedať predstavám. Drobné vady pritom podľa hostky nie sú chybou. Prirovnáva ich k jazvám a vráskam, ktoré dávajú charakter. Reštaurovať kus tak, aby napokon vyzeral ako nový, považuje skôr za škodu.
Masív alebo dýha: rozdiel, ktorý rozhoduje o svojpomoci
Ak človeka práca baví a chce si kus opraviť sám, odborníčka mu v tom nebráni. Platí však to isté ako pri výbere: načítať si čo najviac informácií z odbornej literatúry aj z internetu. A počítať so stratami, komplikáciami a s tým, že prvý pokus nemusí vyjsť.
Tá vec, keď sa zase dá do poriadku, všetkých nás prežije.Z rozhovoru
Pri vzácnom kuse, napríklad po babičke, je namieste väčšia opatrnosť. Kľúčová je otázka, či je povrch z masívu, alebo z dýhy. Masív znesie opakované opracovanie a brúsenie, dýha má len určitú hrúbku. Keď sa prebrúsi, znehodnotí sa celý povrch komody, zrkadla či iného kusa. Pri výbere brúsiva, náterov, olejov a voskov vedia poradiť aj ľudia v predajniach s týmito materiálmi.
Ako spoznať poctivo zreštaurovaný kus
Najlepšia cesta je ísť sa pozrieť osobne. Siahnuť si na veci, vidieť prácu naživo a pri sedacom nábytku si aj sadnúť a overiť, či je všetko v poriadku. Podľa odborníčky je dobrým znamením, keď vám predajca vie ukázať aj inú svoju prácu, nielen ten konkrétny kus, o ktorý máte záujem.
Druhá vec je pýtať sa, a pýtať sa konkrétne. Čo všetko sa s kusom robilo, čo sa robilo s drevom, či je vymenená vnútorná výplň čalúnenia a ktoré časti sú nové. Z reakcie predajcu alebo reštaurátora je podľa nej často hneď zrejmé, či je niečo v neporiadku.
Varuje pred kreslom, ktorému sa len vymení látka, kým vo vnútri zostane sto rokov stará výplň. Predávať to ako zreštaurovaný kus podľa nej nie je korektné. Podobne upozorňuje na takzvaný bytový stav, teda nábytok, ktorý sa bez zásahu predáva ďalej za vysokú cenu. Ide o materiál, do ktorého nikto nevidel desiatky rokov.
Reštaurovanie ako investícia
Reštaurovanie niečo stojí a hosťka to nezakrýva. Používa však slovo investícia. Peniaze, ktoré dáme za novú dizajnovú vec a za reštaurovanie starej veci, sú podľa nej veľmi podobné.
Rozdiel je v tom, čo sa s hodnotou deje ďalej. Nová vec podľa nej stráca hodnotu podobne ako auto a dnešná kvalita býva taká, že veci neprežijú viac ako desať rokov. Starožitný kus z kvalitného masívu, ktorý sa dá do poriadku, prežije svojich majiteľov a jeho hodnota s rokmi skôr rastie.
Dá sa naň preto pozerať aj ako na majetok, ktorý zostane deťom, prípadne ako na základ zbierky.
Úpravy funkcie a ohľad na životné prostredie
Pôvodný dizajn sa pri reštaurovaní rešpektuje, funkciu však možno prispôsobiť dnešnému používaniu. Odborníčka uviedla príklad kartových stolíkov, ktoré boli pôvodne vyššie, lebo sa pri nich hrávali karty. Dnes sa výška upravuje tak, aby stolík slúžil na to, na čo ho ľudia reálne používajú. Podmienkou je, že úprava nesmie ísť na úkor dizajnu a celkového vzhľadu.
Starý nábytok vznikal poctivo, z dobrých materiálov a remeselnou prácou, často podľa návrhu dizajnéra alebo architekta. Podľa hostky tu mnohé tvary, ktoré dnes považujeme za moderné, už dávno boli, len vyzerali inak. Vyrábať nové veci z nekvalitných materiálov a zaťažovať tým životné prostredie považuje za škodu v situácii, keď tieto kusy existujú a vieme im dať druhú šancu.
Zreštaurovaný kus sa navyše dá prispôsobiť vkusu majiteľa aj architektonickému návrhu. Na záver spomenula dvojicu kresielok, na ktorých sedávali osobitne starý otec a stará mama. Pri reštaurovaní dostalo jedno pánsku a druhé dámsku farbu, aby tradícia pokračovala u ďalšej generácie.
