Architekt nie je luxus, ale platená služba
Podľa hosťa sa úloha architekta v našej spoločnosti za posledné desaťročia výrazne zmenila. Pripomína, že kedysi, ešte za prvej republiky a pred vojnou, bolo obrátiť sa pri stavbe na architekta normálne. Dnes to mnohí vnímajú ako službu, ktorá je nad ich možnosti.
Pritom ide o bežnú platenú službu ako každú inú. Niečo stojí, ale zároveň za niečo stojí. Výsledkom nie je len projekt, ale prostredie, v ktorom budete bývať alebo pracovať.
Bývanie rieši väčšina ľudí raz, nanajvýš dvakrát za život. Práve preto sa podľa hosťa neoplatí podceniť, komu ho zveríte.
Ceny sú nižšie, než si ľudia myslia
Hosť upozorňuje, že honorár architekta je na Slovensku výrazne nižší ako v susedných krajinách. Hovorí o pätine až osmine tamojších cien. Podľa jeho skúsenosti si teda architekta môže dovoliť podstatne viac ľudí, než si samo myslí.
Napriek tomu sa ateliéry stretávajú s tým, že ľudia sa oslovenia architekta boja. Týka sa to mladých ľudí, strednej triedy aj ľudí v strednom veku.
Architekt zároveň nesie zodpovednosť, ktorá k tomuto typu práce patrí: narába s cudzími peniazmi. Klient navyše vstupuje do celého procesu s neistotou, pretože výsledok vopred nepozná.
Vizualizácia nenahradí skutočný priestor
Klient vidí referencie a hotové stavby, ale nevie si predstaviť, ako dopadne práve jeho dom alebo byt. Hosť otvorene priznáva, že ani vizualizácie a 3D modely nedokážu sprostredkovať hrubosť materiálu, jeho pevnosť a to, ako je celok poskladaný.
Obrázok tak zostáva len predstavou. Úlohou architekta je vedieť sa k tejto predstave priblížiť tak, aby z nej vznikol skutočný výsledok, ktorý drží pokope.
Ateliér hosťa sa k svojim domom vracia aj po desiatich či pätnástich rokoch. Cieľom je, aby riešenie obstálo aj s odstupom času, nielen v momente odovzdania.
Podľa čoho si vybrať architekta
Pri výbere by sa hosť nespoliehal na magazíny. Odporúča vychádzať skôr z fyzického vnemu — z miest, kde sa cítite príjemne a viete si ich naživo zažiť.
Druhým zdrojom sú odporúčania. Ateliér, ktorý funguje roky a má za sebou veľa zrealizovaných referencií, sa opiera o klientov, ktorí ho odporúčajú ďalej. Práve to dáva novému klientovi istotu, že sa môže na spoluprácu spoľahnúť.
Výber je dnes podstatne širší ako kedysi. Kým tesne po revolúcii boli v Bratislave tri až štyri dobré ateliéry, dnes ich hosť odhaduje na stopäťdesiat.
Bývanie neriešite toľkokrát za život, aby ste si mohli dovoliť, aby vám ho niekto pobabral.Z rozhovoru
Katalógový projekt často vyjde drahšie
Veľa vecí sa podľa hosťa riešilo katalógovými projektami rodinných domov. Ľudia si stavali na rovine domy navrhnuté do svahu a potom ich museli dodatočne upravovať.
Rovnaký postup funguje aj dnes. Klient kúpi katalógový projekt a následne ho dá prerábať — iba toto a iba tamto. Na konci ho to podľa hosťa stojí dvakrát viac ako projekt na mieru.
Katalógový dom navyše väčšinou nesadne na konkrétny pozemok. Nezohľadňuje orientáciu miestností na svetové strany, väzby medzi miestnosťami ani to, či rodina chce alebo nechce garáž.
Hosť hovorí, že si to vyskúšal aj sám, keď pre rodinu upravoval katalógový projekt namiesto vlastného návrhu. Natrápil sa s tým podľa vlastných slov viac, ako keby dom navrhol od začiatku.
Najviac sa toho pokazí počas realizácie
Aj dobre pripravený a nakreslený projekt môže skončiť realizáciou, ktorá vyzerá úplne inak. Podľa hosťa sa to deje najmä vtedy, keď prestane fungovať komunikácia medzi klientom a architektom.
Cesta je dlhá a je na nej veľa momentov, kde sa to môže pokaziť. Vyberiete si slabú realizačnú firmu, zlých remeselníkov na drevo či oceľ alebo stolára, ktorý vás nasmeruje na riešenia, ktoré pozná a vyhovujú jemu — a prestanete počúvať architekta.
Rizikový je aj samotný záver. Hosť opisuje moment, keď si klient povie, že obklady a parkety si už vyberie sám v hobbymarkete. Vec, ktorá dovtedy držala pokope, sa práve tam môže začať rozsypávať.
Intenzita komunikácie a dôvery by preto mala vydržať až do úplného konca. Ide o to, aby sa stavba investorovi nevyšmykla z rúk.
Architekt sa ako umelec necíti
Na otázku, či je architekt umelec, hosť odpovedá, že tak sa nevníma a za umenie to celkom nepovažuje. Patrí k tomu technické naplnenie návrhu aj administratíva, bez ktorej by stavba nevznikla.
Zábavné sú podľa neho dva momenty: keď sa vec kreslí a vymýšľa, a potom keď naozaj vznikne. Medzi nimi je taký náročný proces, že v ňom podľa neho žiadny architekt umenie necíti.
Zároveň vníma posun k lepšiemu. Architektonické povedomie bežných ľudí sa za posledné roky zlepšilo, pomáhajú aj relácie o bývaní. Kým kedysi bol podľa hosťa dobrý jeden projekt zo sto, dnes ich odhaduje tridsať až štyridsať zo sta.
