Úspechy vznikajú v rodinách, nie v systéme
Hosť hovorí, že športové úspechy posledných dvadsiatich rokov na Slovensku stoja na jednotlivcoch. Ide o geneticky nadaných športovcov, ktorých rodičia mali chuť aj prostriedky ich podporovať a zaplatiť im zahraničných trénerov a odborníkov.
Podľa neho to nie je zásluha školského ani telovýchovného systému. Všeobecná štátna príprava podľa jeho slov takú úroveň nevytvára a nedá sa s ňou porovnávať.
Ako porovnanie uviedol Spojené štáty. Bežná stredná škola aj v odľahlej oblasti je podľa neho lepšie vybavená než naše olympijské centrum. Univerzitné tréningové centrá sú podľa neho väčšie ako všetky naše posilňovne a tréningové centrá dokopy.
Chýbajú odborníci na jednotlivé oblasti
Pri americkom vysokoškolskom futbale má jeden tím hráčov vo veku od osemnásť do dvadsaťdva rokov realizačný tím približne štyridsiatich ľudí. Na Slovensku má podľa hosťa v najvyššej futbalovej súťaži kondičného trénera len asi štvorica klubov.
Chýba podľa neho ponímanie, že na každú jednu oblasť je potrebný odborník, ktorý sa venuje iba jej. To považuje za jeden z hlavných rozdielov oproti zahraničiu.
Dôvody vidí dva. Prvým je vedomostný odstup, ktorý sa síce zlepšuje a dnes je na tom lepšie ako pred desiatimi rokmi, no od západu sme podľa neho stále veľmi ďaleko. Druhým je krátkosť času: na reprezentačnú letnú prípravu sú tri až štyri týždne a potom sa už musia podávať výkony.
Na konci dňa podľa neho rozhoduje výsledok. Byť vyrovnaný a flexibilný samo osebe nestačí, ak má športovec päť prehier za sebou.
Pohyb ako súčasť vzdelávania
Hosťovi sa páči fínsky model vzdelávania, v ktorom majú deti veľa pohybových aktivít. Považuje ho za príklad toho, ako sa dá pohyb spojiť so školou.
Mozog opisuje ako orgán, ktorý potrebuje výživu, a za jeho hlavnú výživu označuje kyslík. Denne podľa neho potrebuje približne tridsať gramov glukózy, ktoré si vie vyrobiť aj pečeň, takže tu podľa neho až tak nejde o stravu. Kvalitnú stravu pritom za dôležitú považuje.
Podstatný je podľa neho pohyb. Deti majú byť vonku, na čerstvom vzduchu a pri rôznych aktivitách.
Deti sa učia aj cez pády
Hosť sa kriticky vyjadril k prehnanej opatrnosti rodičov. Keď začne fúkať vietor, dieťa netreba nechať doma zo strachu z choroby, ale obliecť mu bundu a pustiť ho von.
Deti podľa neho majú mať modriny a odreniny, občas si aj niečo rozbiť alebo zlomiť. Sú to podľa neho normálne veci a mozog sa učí práve na zlyhaniach.
Ako príklad uviedol učenie sa behu. Dieťa musí najprv spadnúť a zakopnúť, pretože až to dá mozgu informáciu, že má nohu zdvihnúť vyššie. Preto treba deti viesť k športu, pri ktorom sa takto učia.
Zhruba do jedenásteho roku života treba robiť všetky športy a až potom sa pomaly zamerať na jeden.Z rozhovoru
S pohybovými vzorcami sa podľa neho rodíme a sú evolučne zakódované. Dvoj- až trojročné dieťa ide do hlbokého drepu úplne prirodzene. Postupným sedením v škole a nosením školskej tašky sa tieto vzorce menia a strácajú.
Do jedenástich rokov všetky športy, potom výber
Za najhorší prístup označil hosť premotivovaného rodiča, ktorý štvorročnému dieťaťu dá do ruky raketu a rozhodne, že z neho bude tenista. V dvanástich rokoch je také dieťa hotové a k danému športu má takú nechuť, že naň nechce chodiť.
Zhruba do jedenásteho roku života prebieha podľa neho koordinačný rozvoj. V tomto období treba robiť všetky športy a všetky pohybové veci: gymnastiku, plávanie aj úpolové športy ako judo či karate, kde sa dieťa naučí padať a koordinovať pohyb.
Až po jedenástom roku sa dá pomaly zamerať na jeden alebo dva športy a z nich si neskôr vybrať jeden. Ide približne o koniec prvého stupňa základnej školy, teda o piataka.
Čo sa dá robiť doma
Na otázku, čo majú robiť rodiny doma, odpovedal hosť jednoducho: pustiť deti von. Opísal to ako obyčajnú vec, pri ktorej sa vytiahne kábel počítača zo steny, dieťa ide von na niekoľko hodín a až potom má dovolené si zahrať.
Techniku pritom nezatracuje. Sám hovorí, že informačné technológie sú súčasťou dnešného života.
Zodpovednosť podľa neho nie je len na školách. Všetko sa deti učia doma, takže ak sa to nerobí doma ani v škole, chýba to úplne. Spojiť sa podľa neho musí domáce prostredie, školstvo aj pohybové aktivity v športových kluboch.
Na otázku, či vidí nádej na zmenu na Slovensku, odpovedal, že nie. Podľa neho na to nie je politická ani ľudská vôľa.
Začína sa to spánkom a dýchaním
Keď k nim prídu ľudia, riešia podľa hosťa veľa otázok o spánku. Jednou z prvých vecí, ktoré sa snažia napraviť, je práve spánok. Tréning pri štyroch hodinách spánku nie je podľa neho dobrý tréning, pretože človek nevie podať primeraný výkon.
Druhým základom je dýchanie. Prvé hodiny venujú tomu, aby sa človek naučil správne dýchať, a potom správne dýchať aj v pohybe.
Ľudia podľa neho dýchajú zle všeobecne a súvisí to s návykmi zo sedenia. Nepoužívajú bránicu tak, ako by mali, čo vedie k ďalším nesprávnym pohybovým stereotypom. Kto sa chce správne hýbať, musí sa podľa neho najprv naučiť dýchať.
Zraneniam sa podľa neho nikdy nedá úplne vyhnúť, dá sa však na ne pripraviť. Pri športe ich bude podľa jeho slov menej ako pri sedení doma pri počítači, televízore a mobile pred spaním.
